Slnko nám svieti vysoko nad hlavou,
semienka dôvery sadíme však s únavou.
Všade cítiť zlo, všetko smrdí hnusnou zradou,
no naše srdcia spútané sú pevnou skalou.
Rokmi strom vysoký ťahá ruky k oblohe,
večné korene slobody ryjú sa do zeme.
Dôvera v nás rastie, kvitnú kvety vernosti,
v kmeni klamstvo špinavé žije bez hrdosti.
Časom však slnko za obzorom stráca sa,
nad našim stromom pomaly zmráka sa.
Padajú kvety, horia ruky krvavé,
listy klesajú tichým klamstvom zmáhané.
Ničia sa putá bratské, hynú naše plány,
nad osudom všetkých krúžia hladné vrany,
až kým pravej odvety nenastane čas
a zradcovia viery neopustia nás.
Krok za krokom kráčame k priepasti večnej,
duše sú zapredané hnilobe konečnej,
krv naša špinavá tečie potokmi,
stratený čas zlobe zapredanými rokmi.
Dnes Matka Zem siaka purpur červený,
strom rúti sa dolu našou zradou zdrvený.
Tváre synov topia sa v kaluži zradnej,
šanca sa opäť stráca vo viere chladnej.
-Valkyra14-
Pridaj komentár