Vonku veje príjemný májový vietor, na tvár mi dopadajú slnečné lúče a ja len čakám. Čakám na telefón, ktorý v mojom živote narobí veľké zmeny. Na vetu- máme syna. Veľa rokov som čakal na to ako budem mať dieťa, ako sa budem o neho starať, ako ho budem učiť nové veci. A predsa som sa dočkal. Hľadím na tvár malého, nevinného dieťaťa.
V živote iných ľudí to pripadá ako samozrejmosť mať rodinu. Ale pre mňa to bolo niečo výnimočné. Mal som po boku krásnu ženu, ktorá pre mňa znamenala celý môj život a dieťa na ktoré som čakal roky. Bol som šťastný -až veľmi. V tomto momente sedím na lavičke, všetko je tmavé, dážď mi steká po líci zmiešaný so slzami. Všetko, čo som budoval po celé roky, sa mi jedným lusknutím prstom zbúralo.
V deň, keď môj maličký oslavoval svoj prvý rôčik, pripravili sme mu veľkú oslavu. Od rána som upratoval, vešal všade naokolo balóniky a zdobil celý byt. Moja žena o tom ani nevedela, rád som jej robil prekvapenia a sľúbil som jej, že len trošku upracem. Netušila však, že príde viac ľudí ako očakávala a z malého posedenia vznikne veľká party. Na to, aby som mohol toto všetko uskutočniť, som poprosil našu priateľku nech ju zavolá k nej aj s malým. Tešil som sa, keď to všetko vyšlo a ja som sa ocitol v našom byte sám. Po skončení všetkých príprav som šiel k telefónu zavolať priateľke, nech moju ženu s maličkým pošle domov. Keď som jej do telefónu rozpovedal všetko, čo som porobil ,ostal som trošku znepokojený keď nič nehovorila. Na koniec len preglgla sliny a povedala -ale však oni tu ešte nie sú. Nie sú? Však šli pred hodinou a od nás to je asi 10 minút. Zložil som telefón, vzal som si sveter a utekal som najviac ako som vládal. Z diaľky som uvidel majáky. To nie!!! Dobehol som tam a prvé čo som uvidel bol prevrátený kočík v jarku a moju ženu prikrytú čiernou plachtou. Nezmohol som sa ani na jedno slovo, ani na jednu slzu. Stál som tam ako obarený, hľadel som na malé telíčko môjho syna, ktoré vynášali z kočíka. Čo sa tu stalo? Začalo mi všetko dochádzať, začal som kričať, plakať a utekať k môjmu pokladu.
Podľa svedkov tohto všetkého šla moja žena s malým k priateľke- ako sme boli dohodnutí. Oproti nej šli viacerí cigáni a mali na ňu perverzné narážky a keď ich poslala do kelu jeden z nich jej vytrhol kočík a hodil ho aj s maličkým do jarku. Plač malého dieťaťa ustál. Nebolo počuť nič. Keď sa moja žena rozutekala za malým, ďalší ju schytil a povedal, že ak povie slovo, zabije ju. Len čo odišli moja žena šla volať na políciu. To si však všimol jeden z nich a nôž jej zapichli presne do srdca..
Teraz sedím pri hrobe mojich dvoch pokladov, v ruke zvieram našu spoločnú fotku a stále si neviem vysvetliť otázku –prečo?
VIETE SI PREDSTAVIT AKO SA CITI TERAZ TENTO MUZ? CHCETE AJ VY PREDIST TOMUTO POCITU? TAK TEDA VSTANTE A BOJUJTE AJ VY ZA 14 SLOV!
-WhiteGirl-
:(smutny pribeh,…ale pravdivy…toto sa moze stat kazdemu…..
len zas podla mna to vacsinou byva tak,ze na nas prisiju rasisticke utoky a ze cigan sa branil….aj ked to moze byt naopak
zlato, lenze toto sa stava aj medzi bielymi……. aj ti su taki, ze dokazu siahnut na svojich bratov a sestry (jak to nazyvate)….
urcite to je velmi smutny pribeh,ktory odsudzuje perverzne myslenie a ciny ktore normalna spolocnost nemoze a nesmie tolerovat….len si myslim ze je to dost neobjektivne pozerat sa len jednym smerom a odsudzovat len jednu komunitu ludi ked tieto nechutnosti robia aj bieli podgurazeny alkoholom!!